Ťažkosť prináša ľahkosť

Poznáte ten pocit, že sa s niečím mordujete a ono nie a nie konečne "zapadnúť kam má"? Poviem vám niečo málo o tom aj ja. 

Pred rokmi, som sa rozhodla, že idem študovať do hlavného mesta. Strojarinu. Vedela som kopec teoretických vecí, ale prax žiadna. A to bol nieže háčik! To bolo priam obrovské háčisko, ktoré mi dalo toľko faciek a príučiek do života, že keby som to nezažila na vlastnej koži, nikdy nikomu neuverím. 

Na škole nás báb bolo veľmi málo. Prevahu mali chalani. Však ako inak, strojnícka fakulta. Niektorí prednášajúci či už to boli docenti, profesori alebo budúci doktorandi boli skvelí, niektorí ako osina v zadku. No a s tými osinami v zadku som sa stretávala najčastejšie.

Keď nato teraz tak spomínam, ako píšem tento článok, je mi do smiechu. No vtedy nebolo. Často som počúvala poznámky na adresu báb na strojníckej fakulte. ALE... Ja som znamenie Barana, mňa len tak ľahko nedožerie kde čo.

Prišli prednášky z predmetov ako základy strojného inžinierstva či deskriptívna geometria. Tak tam začali galeje, nadávky až zem uschla a zamýšľanie sa nad tým, či som na správnom mieste. BOLA SOM!

Časom, keď som prešla každým predmetom a ročníkom, spoznala prednášajúcich úžasných aj tých menej úžasných, som zistila, že "každá ťažkosť prináša ľahkosť". Vďaka strojnému vzdelaniu som sa dostala na miesta, kde by som inak nemala šancu sa dostať, naučila sa veci, ktoré mi teraz prídu tak samozrejmé až mi to príde humorné. Píšem články pre zahraničných klientov zo sveta techniky s úplnou pohodou a úsmevom na tvári.

Netvrdím, že prvý ročník na strojníckej fakulte bol med lízať. Bol to ročník, ktorý ma preveril, či viem, čo chcem a kam kráčam. Tento prvý rok na škole bol rokom ktorý mi ukázal, že keď sa človek nevzdá pri prvej prekážke a náznaku ťažkostí, tak dosiahne také méty, o akých sa mu nesnívalo. A prečo? Lebo vesmír a šťastena sa vždy zamilujú do húževnatého srdca.