Babičkin starý dáždnik

Sedela som na zadnej terase svojho domu, popíjala kávu, vnímala teplo júnového dňa a v mysli som sa vrátila do obdobia, keď som bola malá a tak nesmierne šťastná. Keď som bola s mojim papá. 

Mám pocit, že mi minulo 5r. S mojim apkom to sme boli ako kvočka mať so svojim kuriatkom. Kde on, aj ja. 

Moj papá mi zvykol rozprávať príbehy, niekedy na dobrú noc, niekedy len tak pri robote, aby nám zbehol čas. Pestoval vo mne krásnu predstavivosť, ktorú som ako malé dieťa, často prenášala do svojich fantázií 

Na ten deň si jasne spomínam, papá šiel na pole, obracať seno. V ten deň som s ním nemohla ísť, mala som tráviace problémy. No aj napriek rýchlemu kroku, ma nápady, ako si spestriť deň, neprešli. 

Babička bola v kuchyni, varila obed, piekla aj niečo na maškrtenie. Mne bolo dlho samej bez apka, tak som šla na povalu, kde si vždy povaľovali staré veci hodné obdivu. Inak to nebolo ani teraz. 

Ako som sa prechádzala po povale, obdivovala množstvo starých vecí, predstavila som si, aké by to bolo, keby mi každá vec vedela povedať svoj príbeh. (Niektoré veci tam boli fakt staré a veľmi cenné, ale to som zistila, až po ich smrti tesne pred predajom domu). 

Jednou z takých vecí bol aj dáždnik, ktorý upútal moju pozornosť, postavený v tmavom rohu. Bol starý, plátno mal miestami dierkované, bol čiernej farby a látka bola veľmi drsná. Páčila sa mi jeho vôňa, pevná rúčka a to, aký bol mohutný. 

Predstavila som si vtedy, sediac tam uprostred povaly, jeden príbeh: 

Dáždnik som rozprestrela a držala nad sebou. Dívala som sa hore, cez jeho dierky videla strechu a začala sa mi v mysli prehrávať etapa života, ktorú dáždnik prežil. 

V mojej mysli ten dáždnik patril mladej dievčine, Adele. Adela bola krásna dievčina so zelenými očami a dlhými hnedými vlasmi. Milovala kone, hory a žila v horách so svojim deduškom. Mala 15 rokov a úžasnú dobrácku povahu. S deduškom sa túlala po horách, liečila zranené zvieratká, starala sa o polia.

Jedného daždivého dňa, keď sa mraky preháňali ponad vrcholce stromov a vietor spieval staré piesne, Adela našla na lúke malé zranené vtáča. Schovala ho pod svoj dáždnik, ktorý objavila v  jeden mračný deň v starej truhlici u deduška. So zraneným vtáčatkom utekala domov. Deduško jej pomohol vtáča ošetriť. V ten večer jej rozprával zvláštny príbeh o dávnych bohoch, ktorí kedysi kráčali po zemi. Najviac hovoril o Velesovi, pánovi lesov, zvierat a podsvetia.

Roky plynuli a Adela vyrástla v múdru mladú ženu. Deduško ju jedného dňa opustil, bez slova a bez stopy odišiel z jej života. Jej spojenie s prírodou však bolo čoraz hlbšie. Zvieratá ju vyhľadávali, stromy šumeli jej meno a v noci sa jej snívalo o zvláštnom mužovi s očami ako temné jazero, ktorý jej v snách radil a chránil ju. Často sa jej snívalo, že stojí na brehu rieky, kde jej neznámy muž podáva do rúk starý dáždnik. "Toto je tvoj štít, Adela. Chráň ho, aby aj on mohol ochrániť teba," šepkal jej.

V jeden temný večer, keď Adela zachraňovala zraneného vlka, objavil sa pred ňou starec s hustou bradou a hlbokým pohľadom. "Neboj sa, dievča," prehovoril mäkko. "Vždy si bola iná, výnimočná  a takou aj ostaneš. Vieš, prečo?" Adela pokrútila hlavou. Starec sa usmial a podal jej do rúk starý dáždnik, ktorý poznala zo snov. "Si vnučka Velesa. V tvojich žilách koluje jeho sila. Preto rozumieš zvieratám, preto ťa príroda prijíma za svoju."

V tej chvíli sa Adela rozplakala – slzy šťastia a úľavy, že konečne rozumie, prečo sa vždy cítila tak zvláštne spätá s lesom a všetkým živým. Starec sa rozplynul v hmle, no Adela vedela, že to bol jej starý otec, jej deduško, ktorý ju náhle bez slova opustil a ktorý chránil jej tajomstvo  celý život .

Od toho dňa Adela ešte viac pomáhala zvieratám, dbala o polia a chránila lesy pred nebezpečenstvom. Každý, kto ju stretol, cítil zvláštny pokoj a silu. A keď pršalo, Adela rozprestierala svoj starý dáždnik – symbol ochrany a dedičstva, ktoré jej zanechal Veles.

A ja, ako malé dievčatko na povale, som cez dierky v dáždniku videla nielen strechu, ale aj celý ten magický príbeh, ktorý v ňom žil. Možno kúsok Velesovej sily zostal v tom dáždniku a možno aj vo mne.

* So slovanskými bohmi som sa stretla ešte ako dieťa, keď mi apko rozprával grécke báje a mýty, často to obmieňal so slovanskými bájmi. Z jeho rozprávania som poznala mená ako Veles, Živena, Swarog, Dadžbog, Svatobor, Perún  či Mokoš. 

https://ehub.cz/system/scripts/click.php?a_aid=af393d4f&a_bid=7fad3557