Princezná v galošiach

Keď som bola dieťa, môj svet bol ideálny, fantastický, nechýbalo mi k šťastiu nič. Teda skoro nič. 

Iba galoše. 

Možno vám to príde vtipné, ale ja som v tom čase nevedela o ničom krajšom, čo by mohol mať človek obuté, než boli galoše. Môj apenko ich nosil pri práci v záhrade, okolo statku alebo keď mi chcel urobiť radosť.

Ja som snívala, že budem princeznou morí, budem mať šaty modré ako obloha a šumieť budú ako more. Na nohách budem mať galoše a budem dokonalo krásna a šťastná. Tak úžasný je detský svet, že sa netrápi predsudkami a hlavne tým, kto si čo o mne bude myslieť.

Ja som mala úžasné detstvo, plné lásky a pozornosti starého otca. Jeho vedenie a hlavne forma učenia bežných vecí mi je prínosom do dnešného dňa.

Keď sme šli na svadbu jeho krstnej dcére do vedľajšej dediny, pýtal sa ma, čo chcem mať na sebe oblečené, čo pôjdeme kúpiť. Ja som mu detským hláskom povedala "apenko, ja budem mať galoše a modré šatôčky a ty si tiež obuj tie svoje galoše, čo nosíš do záhrady keď prší. Ja ti ich umyjem a budú ako nové". Veľmi krásny úsmev sa mu vtedy zjavil na tvári. No nevysmieval sa mi, len ho pobavila tá predstava, že tam pôjdeme v galošiach. Nemudroval, nepovedal mi nie. Iba sa ma milo opýtal "anjelik môj, keby niekto k nám prišiel oblečený v gazdovskom mechu a so šľapkami na nohách, vyzeralo by to dobre?" Zamyslela som sa. Pokývala som hlavičkou a vravím: "dobre apko, nepôjdeme v galošiach, pôjdem v sandálikoch, ale šaty budú modré. Aby Poseidon vedel, že na neho myslím, aj keď budem papať svadbovú polievku a papať svadbový rezeň, dobre?" Zas sa nádherne usmial, dal mi pusu na líce a prikývol. Na svadbe sme boli pekne zladení. Ja modré šaty, on módnu košeľu, ja biele sandáliky, on bielu kravatu. Vždy, keď sa dalo, vychádzal mi v ústrety. Vždy sa milo usmieval, vždy mi povedal "ľúbim ťa, to si pamätaj".
A ja si to pamätám do dnešného dňa, lebo keď vám píšem príbehy, on je veľkou a dôležitou ich súčasťou.