Pracovný víkend v Benátkach
Keď som sa dozvedela, že ma čaká pracovný víkend v Benátkach, zareagovala som najprv s nadšením, potom s jemnou dávkou nervozity. Benátky – mesto, o ktorom som čítala v románoch, obdivovala ho na fotkách a tajne túžila raz zažiť jeho čaro na vlastnej koži. Tentoraz však nešlo o dovolenku, ale o pracovné stretnutie, prezentáciu projektu a nové výzvy.
Prvý dojem? Benátky ma doslova ohromili. Už len cesta z letiska do centra bola zážitkom sama o sebe – plavba gondolou po kanáloch, svetlá odrážajúce sa na vode, ruch a zároveň zvláštna tichosť mesta bez áut. Ubytovala som sa v malom hoteli neďaleko mosta Rialto, kde ma hneď privítala vôňa čerstvej kávy a starobylé drevené trámy na strope mojej izby.
Pracovné stretnutie prebehlo lepšie, ako som dúfala. Po skončení prezentácie ma obchodný partner prekvapil pozvaním na večeru. Najprv som váhala – predsa len, pracovné veci by mali ostať pracovné – ale keď mi opísal miesto, kam ma chce zobrať, zvedavosť zvíťazila. Večerali sme v malej reštaurácii schovanej v úzkej uličke, kde sviečky blikotali na starých stoloch a čašník nám odporučil miestne rizoto s čiernym sépiovým atramentom. Rozprávali sme sa dlho, nielen o práci, ale aj o živote, o Benátkach, o cestovaní, o hudbe.
Keď sme vyšli von, mesto už zahalila tma, ale Benátky nežijú podľa hodín. Práve naopak – v noci, keď utíchne väčšina turistov, sa ich duša odhaľuje najviac. Môj obchodný partner ma prekvapil ešte raz – mal totiž lístky na koncert vážnej hudby v starej benátskej koncertnej sále. Vstúpili sme dovnútra, usadili sa do pohodlných kresiel a vtedy sa mi na chvíľu zastavil čas. Hudba Vivaldiho, ktorého dielo sa v Benátkach narodilo, znela v tejto atmosfére úplne inak. Mala som pocit, akoby sa v každej notách odrážala história, lásky, túžby i smútky všetkých, ktorí týmto mestom prešli.
Po koncerte sme sa prešli ešte chvíľu nočnými Benátkami. Ulice boli vyprázdnené, mosty tiché a vodný kanál odrážal svetlá lampášov. Rozprávali sme sa o tom, ako mesto mení človeka, ako dokáže inšpirovať, pohladiť aj rozladiť. Na chvíľu som mala pocit, že sa všetko spomalilo, že som súčasťou benátskej rozprávky.
Zaujímavé je, že záver tohto večera bol úplne iný, než by ste čakali. Môj obchodný partner ma odprevadil pred hotel, podali sme si ruku – nič viac, žiadna prchavá romanca ani klišé. Ale v jeho pohľade bolo niečo, čo sa ťažko opisuje – pochopenie, úcta, možno nádej na nové priateľstvo.
Ešte dlho po návrate na izbu som sedela pri otvorenom okne, počúvala šum vody a sledovala, ako sa Benátky v tichu noci ponárajú do svojho vlastného sna. Uvedomila som si, že niekedy stačí jeden večer, jeden koncert, jedno mesto, aby človek znovu objavil krásu nielen vo svete, ale aj v sebe.
A tak som sa domov nevracala len s novými pracovnými zážitkami, ale aj s pocitom, že Benátky ma naučili niečo dôležité – že práca a život sa niekedy môžu prepliesť v nádherný, nezabudnuteľný zážitok.