Iba ryba so zavretými ústami sa vyhne háčiku!

Je streda, koniec marca, ja mám za sebou bezsennú noc. V hlave kopec otázok a nespokojnosť, akú vie cítiť len človek, ktorý na niečom lipol. Aj ja som lipla. Až stratou toho, na čom som lipla, som pochopila, ako to vie ublížiť. 

Vyrastala som u starého otca. Milovala som ho tak, ako len dieťa môže milovať blízkeho človeka. Nemilovala som ho preto, čo mal, ale aký bol. Nekričal, nehromžil, nebil ma. Len ma miloval a aj keď to často so mnou bolo na infarkt, nikdy nedvíhal hlas. Len si povzdychol a milo sa opýtal "teraz je to podľa teba v poriadku? Nože porozmýšľaj" Vedela som, že som niečo urobila zle, ale častokrát mi nedochádzala pointa prečo je to zlé. Ako dieťa vidíš veci inak než dospelý. A častokrát tie veci vidíš lepšie a jasnejšie, bez zbytočných obáv, čo sa mohlo stať. 

A taký bol aj jeden deň môjho dospievania. Ten deň mi vryl hlbokú ryhu do duše a do dnešného dňa táto ryha nie je zahojená. 

Bol pondelok, šla som do dediny kúpiť prášok na pranie plus saponát na riad. Prechádzala som sa po rozpálenej asfaltovej ceste, ktorá mi voniala už ako malej a moje sandále na nej nechávali mierne otlačky. Všade bolo počuť ľudí debatovať, smiať sa, bolo počuť kozy mékať. Rada som ich pozorovala. Dívala sa, ako vedia zjesť všetko a nepozerajú či tam majú chrobáka alebo nie. I teraz som sa tak pristavila pri susedovej ohrade a len ich pozorovala. Nevšímali si ma, jedli svoju trávičku, sem tam zamékali a išli si svoje. Usmiala som sa. Toto boli okamihy, ktoré som nasávala do seba. Ten úžasný bezstarostný život mladého dievčaťa. Tak krásny a tak dokonalý.

Poobede mi papá povedal, že potrebuje skočiť do okresného mesta, či idem s ním. Jasné, čo by som nešla? S apkom aj na koniec sveta a trochu doľava. 

V meste robil veľký nákup potravín, drogérie, skočil do miestnej mäsiarne. Nákup ako na svadbu. Ale to robil vždy, keď sme nikam na leto nešli, len sme plánovali byť doma, max skočiť k tete do Budapešti. Po ceste domov mi povedal "dievča moje, tak som rozmýšľal...." začal tichším hlasom. "Viem, že nemáš pohnútky k sobášu ani rodinnému životu, ale ja som sa rozhodol. Dom, kde si vyrastala ty aj moji synovia, bude tvoj. Chcem, aby si bola jeho paňou po mojej smrti". Povedal vážnym hlasom. "Apuško, do tvojej smrti je veľmi ďaleko, nebavme sa o tom, prosím!" poprosila som trochu ostrejšie než som chcela. Téma jeho smrti mi naháňala hrôzu. Ani pomyslieť, že taký deň príde. 

A taký deň prišiel, presne o 16r. 

Nedožil sa mojich 33r. Po jeho smrti moja babička urobila rázne kroky. Bola som ju navštíviť, lebo si to priala. A ako dedičstvo mi dala jeden prsteň, čo mi pred rokmi kúpila, keď bola v USA. To bolo všetko. Tak jej vravím "Babi, ja nechcem prsteň, pre mňa nemá hodnotu. Ja mám od apka sľúbený tento dom. A polia, na ktorých som vyrastla a pomáhala ich obhospodárovať."
Keby som vedela, že pravdu povedať je zlo, nikdy by som to neurobila. Ona sa prezentovala, ako silne veriaci človek, ktorý by nikdy nikomu vedome neublížil. Ale ona vedome ubližovala a najmä svojej rodine. 

Pozrela na mňa nenávistným pohľadom a vykričala mi "ja som nikdy dcéru nemala! Ja mám len dvoch synov a oni tento dom zdedia! A radšej nech sa dom predá po mojej smrti, než by patril tebe!" 

 Toľko nenávistí snáď v jednej žene ani byť nemôže, povedala som si. No v nej bolo. Až príliš. 

A áno, dom predal môj strýko cudziemu človeku. Ani sa neopýtal, či mám záujem ho kúpiť. Nie. Splnil vôľu svojej matky. Predal to, na čom som lipla, čo som tak veľmi milovala. Dom, kde som prežila najkrajšie roky svojho detstva a dospievania s človekom, za ktorého by som život dala. Veľakrát som oľutovala, že som jej povedala na rovinu, čo chcem. Možno keby som ostala ticho, dala by mi ho. Možno. No to sa už nikdy nedozviem. 

Veľakrát sa mi o tom dome snívalo, vždy som sa zobudila s hrozným plačom. Zvykla som chodiť do rodnej dediny, z času na čas sa aspoň pozrieť na dom, kde som prežila toľko krásneho. 

Poučenie z tohto príbehu? Nikdy na ničom nelipnite, lebo keď o to prídete, nebudete mať nič.