Detská láska, ktorá trvá

Keď som bola malá, starký mal pre mňa každý večer pripravený iný príbeh. Najradšej som mala tie o gréckych bohoch a bájach, ktoré mi čítal z hrubej, ošúchanej knihy so žltými stránkami. Jeho hlas bol tichý a upokojujúci a keď rozprával o Poseidonovi, mocnom vládcovi morí, moja fantázia dostávala krídla.

Ako dievčatko som si vo svojej izbe pod strechou predstavovala podmorské kráľovstvo plné farebných rýb, trblietavých mušlí a tajomných palácov z perál. Snívala som o tom, že sa jedného dňa poplavím na lodi do neznáma a na konci cesty na mňa bude čakať sám Poseidon so svojím zlatým trojzubcom. Vymýšľala som si rozhovory, predstavovala si, ako by som sa s ním rozprávala o tajomstvách hlbín aj o vetre, ktorý poháňa vlny.

Láska k moru mi zostala dodnes. Vždy, keď stojím na brehu alebo sa plavím po hladine, v srdci cítim rovnaké očarenie ako v detstve. Hlboký modrý horizont vo mne prebudí túžbu objavovať, spomienky na starkého príbehy a tiché želanie, že možno práve dnes, práve tu, sa z vĺn vynorí Poseidon a na chvíľu sa naše pohľady stretnú.

Možno je to detinské, ale ja si tú vieru nosím stále so sebou. Viem, že v každej vlne, v každom šume mora je kúsok tej rozprávky, ktorú mi starký kedysi čítal. A tak tajne dúfam, že raz, keď sa budem plaviť po mori, stretnem svojho Poseidona – aspoň pohľadom, aspoň v srdci.